Aj vám je tak zima? Vonku furt prší. Vo vnútri nie, lebo máme strechu. Teplota klesla. Mám pocit, že je niekde pod nulou. A to aj vo vnútri, aj keď tu mám príjemných 24 stupňov. Ono to znie príjemne, ale keď sa pozriem cez okno, tak si utekám dať sveter, lebo teplota v byte závisí aj od toho, či sa pozeráte cez okno, alebo nie.
Ráno som sa tak dlho odhodlával ísť von s mojim milovaným psíkom, až sa skoro pomočil pred dverami. Aby som upresnil – nie je to psík, ale fenka. Malo by sa hovoriť suka, ale to už nanešťastie prischlo iným stvoreniam v iných situáciách. Práve preto nemôžem moju fenku nazvať sukou. Hnevala by sa.
Z princípu nevlastním ani jeden dáždnik. Je to dosť retardované, ale vyhovuje mi to. Študujem a žijem totiž v meste, ktoré svojim podnebím veľmi rado dáždniky láme. Nedoplatil by som sa. Keď prší, ľudia dáždniky mávajú. Ja nie a preto na mňa pozerajú ako na vola. Ja pozerám na nich ako na volov, keď práve zápasia s vetrom a snažia sa zachrániť aspoň kúsok premočenej látky, aby si zachránili aspoň kúsok suchých vlasov. Aspoň v niečom vynikám.
Všímate si, ako sa v zlom počasí tvárite? Nie že by som sa tváril inak, ale na teplom pocite pri srdci to nepridáva. No ak niekto už skúšal usmievať sa v daždi, či vetre, keď mu tečie sopeľ z nosa, tak určite vie, že sa to zmenilo len na pochybný úškrn s niečím nalepeným nad hornou perou.
Preto vás vyzývam – neusmievajme sa v daždi a vetre aj naďalej! Úsmevy v škaredom počasí vyznievajú debilne!